Kuchař v literatúre, umení, kinu: od ideálu do komedijskej postavy

Stojí u ploty, obutek v bielych klobúkoch a fартučku. Jeho ruce sú nástrojom, nožom je pokračovanie prstov. Tvorí z produktov nie iba jedla, ale emócie. Kuchař je jeden z najstarších postáv v človečskej kultúre. Ešte v skalných obrázkoch vidíme scény pripravovania jedla. Ale ako sa tento obraz vyvinul v literatúre, umení a kinu? O koho očakávame čudá a koho smiecháme? Kuchař prešiel dlhý cestu od skoro božského statusu po komedijského hrdinu, a tá cesta odráža postoj spoločnosti k jedlu, práci a samotnému umeni žiť. Pojďme sledovať tú traектóriu.

Od mýtu do kuchařskej knihy: kuchař v starovekej literatúre

V staroveku bol kuchař postavou sakrálou. V starovekej Grécku ho rovnali s kňazmi, pretože pripravoval jedlo pre bohy. Homér v "Iliade" opisuje píry, kde sú kuchaři nielen služobníci, ale uznávaní mistri. V rimskej literatúre, u Petronia v "Satiroke", sa objavuje postava kuchařa-virtuóza, ktorý môže premeniť obyčajnú prasaticu na faršovanú čudu. Ale už vtedy sa naznačuje ironia: kuchař môže byť aj podvodníkom, ktorý podsunie nekvalitné produkty.

Stredovek nepriinesol nové jasné literárne postavy — kuchař zostal v pozadi, za kulisami hradných kuchýň. Ale v období Renesancie, s rozkvetom miest a hostinien, sa objavujú postavy tavrčiarov a kuchařov v komédiách deldarte. Taliansky divadlo nám darovalo prvé "hovoriace" kuchaře, ktorí nie tak prípravujú, ako filozofujú o živote.

Kuchař v klasike literatúry: medzi službou a umením

Skutočný prepad postavy sa stal v 19. storočí, keď sa jedlo stalo súčasťou literatúry nie len ako dekorácia, ale ako smysl. Honoré de Balzac vo svojich románoch často opisuje obedy, kde je kuchař tichým soavtorom šťastia. Avšak samotní kuchaři sa často nestanú hlavnými hrdinami, viac ich pohybuje dej.

V ruských literárnych dielach 19. storočia je kuchař často služobník. U Gogola v "Mŕtvych duších" chváli Sobakevič svého kuchařa, ktorý umie pripraviť "baraní bok", ale kuchař zostáva bezmený. U Dostojevského je kuchař ešte viac marginalizovaná postava, téměř neviditeľná na pozadí psychologických drám. Ale v tom istom čase má jedlo v ruských klasikoch symbolický význam: koláč môže byť metaforou, a uho môže byť stavom duše.

V 20. storočí situácia sa mení. Michail Bulhakov vo svojej knihe "Majster a Margarita" vytvorí obraz kuchařa-démona v scéne balu u Wolanda — jedlo tu už nie je iba potrava, ale magie. A Michail Zacharenko robí kuchaře objektom satiry: jeho postavy prípravujú "iz toho, čo bolo", a to sa stáva metaforou sovietskej každodennej reality.

Kuchař v maliarstve: od žánrových scén po pop-art

V obraznom umení sa kuchař javí nečasto, ale vždy výrazne. V holandskej maliarstve XVII. storočia, v žánrových scénach, vidíme kuchyne, kde kuchařky — obvykle ženy — čistia zeleninu, potrácajú ptáky. Tieto obrazy sú plné realizmu a detailov, ale kuchař tam nie je hrdina, ale časť každodenného života.

V 19. storočí, s nástupom realizmu, sa objavujú viac intímne portréty kuchařov. Francúzsky maliar Jean-Baptiste Chardin vykresľuje služky s kastroľami, ale ich tváre sú plné dôstojnosti. A v 20. storočí Pablo Picasso v svojich kubistických naturmortech robí kuchařsku útrebovú niečo ako hlavný predmet — kastroľa, nože, fritovky sa stávajú architektonickými formami.

Ale skutočný kult kuchaře v obraznom umení začal s pop-artom. Andy Warhol, ktorý sa samotný rád prípravoval, zobrazoval polievky a banke s jedlom, premeniavajúc produkty v ikony. Kuchař tu už nie je človek, ale symbol masového výroby. No v reklame začiatku 20. storočia, obzvlášť v amerických časopisoch, bol kuchař často zobrazovaný ako ideálny domácky pán — biely, čistý, vždy úsmevný.

Zlatý vek kinematografie: kuchař ako hrdina a ako šuš

Kino urobilo kuchařa doopravdy populárnym. V 50. rokoch sa objavujú filmy, kde je kuchař mudrý starček, učiteľ mladého hrdiny. Napr. v filme "Hotel" pomáha kuchař odhalovať tajmy hosťov. Ale skutočný prepad sa stal v 90. rokoch — s uvoľnením filmu "Kuchař, zloděj, jeho manželka a jej milenec" Petera Greenawayho, kde je kuchař už nie len služobník, ale centrálna postava, skoro filozof.

V masovom povědomí sa kuchař-hrdina upevnil thanks to animácií "Ratatouille" (2007), kde hlavný hrdina nie je len kuchař, ale myš, ktorá sní o tvorbe kulinárnych špičiek. Tento obraz zlomil všetky stereotypy: kuchař môže byť každý, ak má talent a vášňu.

Ale najmocnejší plášť sú komediálne postavy. Kuchař v komédiách je často neukľudný šialenc, ktorý hodia fritovky, podpaliuje kuchyniu a bezmocne zamieňa soľ s cukrom. Pamiätáme si pana Bina, ktorý prípravuje vánočný večier, alebo hrdinu komédie "Kuchař na kolesách", kde hlavný hrdina na každom kroku vytvára skandál. Tieto postavy sú smiešné, pretože ukazujú našu neloľnosť pred plotou. Ale za tým smiechom je skrytý strach pred složitostou kulinárneho umenia.

Kuchař ako archetyp: od mytológie po memy

Dnes existuje obraz kuchaře v tisíckach variácií: to je a drsný šеф-kuchař s tätovaniami z reálnych šovov, a bloger, ktorý prípravuje na kameru, a hrdina kulinárnych detektívov (napr. séria kníh "Zabitie po-kuchařsky"). Kuchař už nie je vedľajšia postava. Je hrdinom našeho času, pretože sme sa stali posedlí jedlom: sledujeme show o jedle, čítame knihy o jedle, diskutujeme o jedle v sociálnych sietoch.

Psychológovia vidia v kuchaři archetyp Tvorcu. Tvorí niečo nové z nedobytkových materiálov — to je skoro alchízia. No súčasne je to aj Matka, ktorá krámi. Preto ho to vyvoláva súčasne uctievanie a udivenie. Prave tá dvojrozmernosť ho udržuje tak živého v kultúre.

Prečo sme zvyknutí smiechať si nad kuchaárom

Humor súvisiaci s kucharami je vždy o nesperfektnosti. Smiecháme sa, keď kuchař udáva chyby, pretože jedlo je to, čo všetci umíme robiť (alebo si to myslíme, že umíme). Neúspech na kuchyni je našim spoločným strachom. A komédia to ten strach znižuje, umožňujúc nám smieť sa nad sebou.

Ale je tu aj iný úroveň: kuchař-komik často sa stane najľudšiou postavou. Odpadá, prežívá, zamiluje sa. V tomto zmysle je bližší nám, ako superhrdinovia alebo detektívi. Jeho problémy sú naše problémy. A práve preto je nám tak ľahké sa s ním asociovať.

Závěr: kuchař je to my

Od starovekých kňazov po moderných šef-kuchařov v Instagramu — obraz kuchaře prešiel obrovský cestu. Už mal božský status, slúžbu, hrdinu a posmievateľa. Ale v každom svojom vzhľade ostal tým, kto premení prírodu v kultúru, a syryé v pripravené. Kuchař v literatúre, umení a kinu je zrkadlom našeho postoj ku jedlu, práci a samotnému umeni žiť. Keď uctievanie kuchaře, uctievanie tvorby. Keď sme z neho smiecháme, sme z neho smiecháme sa nad sebou. Pretože každý z nás aspoň raz v živote skúsil pripraviť vajecia a dostal uhlíky. A v tomto zmysle je kuchař vždy my.

Постоянный адрес данной публикации: